Parné rušne potrebovali pre svoju prevádzku pomerne veľké množstvá vody, uhlia a mastív. Zásoba mastiva a uhlia z depa zvyčajne postačila na celý výkon. Horšie to bolo s vodou, ktorej sa spotrebovávalo oveľa viac a ktorú bolo preto potrebné dopĺňať nielen v depách, ale aj v nácestných staniciach. Na tento účel slúžila za parných čias prakticky v každej väčšej služobni pomerne rozsiahla vodárenská sústava. Jej najviditeľnejším reprezentantom boli vodné žeriavy. Vývoju ich konštrukcie sa budeme venovať v tomto článku.
Základ každého samostatne stojaceho vodného žeriavu tvoril výtlakový stojan. Išlo o stúpacie potrubie, ktoré dopravilo vodu z podzemného rozvodu na výškovú úroveň plniaceho otvoru rušňového zásobníka. Jeho vnútorná svetlosť bola dimenzovaná podľa želanej výdatnosti žeriavu (obvykle v rozmedzí 100 – 300 mm). Na hornom konci výtlakového stojanu bola situovaná výtoková hlava, zabezpečujúca prietok vody z vyústenia výtokového stojanu do pohyblivého členu (otočného ramena alebo chobotu), usmerňujúceho prúd vody do plniaceho otvoru zásobníka rušňa.
Podľa konštrukcie sa výtokové hlavy vodných žeriavoch rozlišovali na pohyblivé a pevné. Podstatou konštrukcie pohyblivej hlavy bol bezprostredný kontakt medzi otočným výtokovým ramenom a priamo zakončeným výtlakovým stojanom žeriavu, pri pevnej hlave vytekala voda zo zvláštneho kolena na konci výtokového stojanu do otočného ramena, ako do nálevky.
Pri staršej konštrukcii žeriavu s pohyblivou hlavou prúdila voda otvormi na hornom konci výtlakového stojanu do hlavy, obopínajúcej ho v tomto mieste, a odtiaľ do výtokového ramena. Nevýhodou takého usporiadania bola potreba dôkladného utesnenia hlavy. To však v zime často zamŕzalo a prepúšťalo. Tento problém do istej miery odstránila novšia konštrukcia pohyblivej hlavy. Pri nej bola rúra priameho výtlakového stojanu zakončená lemom, prekrývajúcim spojenie hlavy a stojanu, ktoré tak mohlo byť vyhotovené bez tesnenia. Voda prepadávala cez lem do spodnej časti pomerne hlbokej hlavy a odtiaľ voľne odtekala do výtokového ramena, čím sa obmedzil jej styk s rozhraním medzi hlavou a stojanom.
V porovnaní s pomerne zložitými žeriavmi s pohyblivou hlavou boli tie s pevnou hlavou (známe tiež ako „oldenburgské“) priam geniálne jednoduché. Ich výhodnosť spočívala predovšetkým v pomerne veľkej vzdialenosti medzi pohyblivými a pevnými časťami, bezpečne brániacej ich zamrznutiu.
Niektoré žeriavy s pevnou hlavou alebo typu Oldenburg mali na výtokovom ramene pohyblivo pripojené ešte ďalšie výtokové rameno, čím sa výrazne uľahčilo presné nastavenie výtoku ramena nad plniaci otvor zásobníka rušňa. Rušňové čaty tento prvok vítali, pretože inak bolo potrebné zastavovať pri vodných žeriavoch veľmi presne, čo nebolo najmä u ťažších vlakov vždy jednoduché.
Posledným, u nás veľmi rozšíreným typom vodných žeriavov boli žeriavy sústavy Spitzner. Bol to vlastne oldenburgský žeriav, pri ktorom bolo tuhé výtokové rameno nahradené plechovou nálevkou v tvare slonieho chobotu, jednoducho zavesenou na prepadovom kolene reťazami. Tento „chobot“ poskytoval prakticky neobmedzené možnosti nastavenia miesta výtoku, navyše ho bolo možné výtokovým koncom položiť priamo na okraj otvoru vodojemu rušňa, čím sa zabránilo stekaniu vody po stene tendra alebo vane. Konštrukcia sa natoľko osvedčila, že sa týmto spôsobom rekonštruovali aj žeriavy iných typov (takáto normalizácia bola u ČSD zavedená v roku 1926).
Od pohybu ramena bol na starších žeriavoch odvodený pohyb návestnej lampy na hlave alebo výtokovom ramene žeriavu, ktorá v noci signalizovala polohu ramena. Pri žeriavoch Spitzner bola lampa umiestnená pevne na vrchu hlavy a mala skôr povahu osvetľovacieho prvku.
Ak boli vodné žeriavy súčasťou vodárenskej sústavy s vodojemom, plneným samostatnou čerpacou stanicou, dostávala sa do nich voda z podzemného prívodného potrubia pomocou vodných uzáverov umiestnených v šachtách pod žeriavmi. Ovládané boli obvykle zo zeme kľukou alebo ovládacím kolesom. Okrem samotného uzáveru sa v šachtách pod žeriavmi nachádzal aj odvodňovací ventil a tzv. vzdušník (veterník), chrániaci najmä dlhšie prívodné potrubia proti rázom pri zmenách prietoku.
Ak sa však voda do žeriavu čerpala parným čerpadlom, poháňaným parou zo zbrojeného rušňa (takáto konštrukcia bola charakteristická pre vozebné vybavenie prakticky všetkých slovenských miestnych železníc), podzemná armatúra odpadala. V takom prípade bol súčasťou vodného žeriavu samostatný stojan s otočným a teleskopicky vysunovaným potrubným nástavcom pre napojenie parného čerpadla na parný kohút rušňa.
Popísaný vývoj konštrukcie vodných žeriavov v zbierkach Múzejno-dokumentačného centra ŽSR VVÚŽ (MDC) reprezentujú tri exponáty, vystavené v stálej expozícii železničného vodárenstva Železničného múzea Bratislava východ. Všetky pochádzajú pravdepodobne z prelomu 19. a 20. storočia a ich reštaurovanie prebehlo v súvislosti s inštalovaním tejto expozície roku 2005.
Najviac archaickú konštrukciu predstavuje vodný žeriav s pohyblivou hlavou. O jeho určení pre miestnu železnicu svedčí nielen vnútorná svetlosť výtlakového stojanu 100 mm, ale i zariadenie pre odber pary z parného rušňa. Pochádza z dnes už zrušenej železnice Rimavská Sobota – Poltár, odkiaľ ho MDC do svojej zbierka získalo roku 2000.
Ďalším žeriavom, pochádzajúcim takisto z miestnej železnice je veľmi rozšírený typ Oldenburg s pevnou hlavou a otočným ramenom. Až do roku 1991 stál v koncovej stanici miestnej železnice Piešťany – Vrbové.
Posledným vystaveným exponátom tohto druhu je žeriav rovnakého typu, avšak so svetlosťou výtlakového stojanu 200 mm, teda s rozmermi, charakteristickými pre hlavné železnice. Vrchná časť žeriavu pochádza zo stanice Piešťany, kde ju MDC získalo ešte roku 1990. Výtlakový stojan tohto žeriavu pochádza z Národného železničného parku Budapešť, keďže pôvodný sa na Slovensku nezachoval.
Prakticky zhodný a zreštaurovaný vodný žeriav rovnakého typu sa nachádza i v expozícii Výhrevne Vrútky. Zaujímavý je dvojitým výtokovým ramenom. Získaný bol zo stanice Skalité.
Žeriavy typu Spitzner možno ešte i dnes nájsť na mnohých slovenských železničných staniciach. Zaujímavosťou je skutočnosť, že žeriav tejto sústavy v stanici Horná Štubňa je dodnes funkčný.
Fotogaléria
Zatiaľ nebol pridaný žiadny príspevok. Pridajte ho ako prvý.